my place of expresion

Bola to velmi stará hviezda. A teraz tu stojí znova, na východnom kopci Aty, naviššom na okolí a za ním už len šíra pláň až k obrovskému jazeru Valeat, ktoré sa tiahlo až za obzor. Práve tu každé ráno vychádza slnko. A on tu stojí znova, štastný, že môže obdivovať tú krásu. Len do jeho srdca sa teraz vkradol tieň. Tieň, ktorý tu bol už v minulosti. Cez všetku svoju zložitosť, komplikovanosť v duši, tu bol prostý a jednoduchý. Tu bol prirodzený, uvolnený. Toto misto ho robilo tak štastným. Tu našiel svoj prvý domov. Ale cítil že sa to všetko končí a i keď slnko vychádza, tieňe sa predlžujú.
Stál na tom kopci a spomínal na všetko to krásne čo tu zažil. Za prvími lúčmi sa objavila špička Slnka. Slnko znova vychádza nad Zemou. "Koľko krát ešte vídeš Slnko? Naša najmilovanejšia hviezda. Koľko? Kym zničíš to čo si tak dlho chovala?" Povedal nahlas, čisto a priamo z duše.
Slnko vyšlo nad obzor, a trblietalo sa na hladine Valeatu. "Prastaré Slnko, končíš túto etapu svojho života. Koľko ešte bude trvať, kým pohltíš Zem a ostatné planéty, kým sa s teba stane chamtiví obor?!" Taraz už kričal. Áno. Za nedlho už nebude naša kolíska, Zem zmizne, naše rodisko sa utopí v plamenoch Slnka. A v týchto posledných dňoch, planéta Zem je už takmer opustená.
Koľko to ešte potrvá?!