Toto som napísal práve včera (v piatok). Nič dlhšie. Bolo to vtedy ako som upadol do jedného zo svojich stavov beznádeje a zmätenia. V poslednom čase sa mi to sem tam stáva. Neviem prečo, ale niekedy prepadne hroznému zmätku v mojej dušičke. Milióny myšlienok sa mi preháňajú hlavou, a ja sa cítim byť osamelí. Cítim sa ako uprostred tornáda, no vôkol nič nieje. Prepadám osamelosti, i keď viem že byť sám a osamelí je rozdiel. Ale poďme k tomu čo som napísal.
Kto som?
Neviem...
som v bludisku stratený
Som bez nádeje
som ťažko ranený.
Kto som?
som milión osôb,
no jediná bytosť
ktorou som bol
odišla...
___________________________________________________
Je piatok večer
a všetci sa idú radovať,
no ja nemám nikoho
a všetci sa idú radovať,
no ja nemám nikoho
komu moju radosť
mohol by som rozdávať
preto sám a smutný,
tu sedím ticho
ako v svätojánske noci
no svetlo neprichodí,
som bez svetla, bez pomoci...
___________________________________________________
mohol by som rozdávať
preto sám a smutný,
tu sedím ticho
ako v svätojánske noci
no svetlo neprichodí,
som bez svetla, bez pomoci...
___________________________________________________
Tak sa cítim teraz,
a to je všetko čo môžem povedať,
zmätení v tornáde vlastnej hlavy,
viac keby som povedal môžem klamať
lebo možno doteraz som obdivoval pávy.
a to je všetko čo môžem povedať,
zmätení v tornáde vlastnej hlavy,
viac keby som povedal môžem klamať
lebo možno doteraz som obdivoval pávy.
Takto asi vypadá zmätok v mojej duši, to čo sa tam deje iba blázon tuší.
enyon
Komentáre
melancholický piatkový podvečer - čas písať?
Hmm...