Už je večer a pomaly prestalo snežiť. Mnohý si asi vydýchli... Ísť von znamená sa brodiť minimálne po kolená v snehu, ale čo už...
Kráčam si tak domov, ako som odprevadil kamošku. V snehu sú už vyšliapané cestičky, veď síce malé mesto, na ktoré už v túto hodinu padla nočná tma, ale predsa ľudia v ňom žijú. A pekné na tom všetkom je že tma je iba šerom, pretože v tom všetkom bielom sa odráža každý jeden lúč svetla. Zvláštny večer, síce bežná cesta naspäť domov. Okolo malej vlakovej stanice, tej druhej v meste a potom ponad rieku, bežne ako si skracujem cez železničný most a poza kotolňu z vysokým komínom ktorá určite vyhrieva celé sídlisko, ak nie ešte väčšiu časť. Ale tak obzriem sa a vidím že ide vlak. Zaujímavé, keď som sa dnes napočúval ako vlaky nejazdia, len z veľkým meškaním... A tak počkám kým neprejde cez most a potom budem pokračovať v ceste. Vlak zastaví na stanici a rozbehne sa k nemu akási osoba. Pribehne k jedným dverám, však potom sa rozbehne k druhým... Tie dvere sa otvoria, osoba chytí veľký vak do rúk, a za ním vystúpi akási žena v strednom veku. A potom akýsi muž. Potom narýchlo objatie, a poberú sa preč... Človek si pomyslí, niekto sa vrátil konečne domov, čo bolo určite dnes namáhavé. Sprievodca v predposlednom vagóne zakýva svetielkom, ako povel, a rušňovodič znova pohne tým veľkým kovovým strojom. Kolesá sa pomaly roztočia. Vidieť ako z lokomotív trčia cencúle, je zasnežené, lad je na nej... Je symbolom človeka prekonávajúceho prekážky, i napriek zlému počasiu, ako sa tak mohutne rozbieha po takmer nebadateľných koľajach v snehu. To všetko tak burcuje silou človeka pulzovať v toku života i napriek všetkým prekážkam. A vlak zmizne v diaľke a ja len zdvihnem ruku a zamávam mu na znak: zbohom, veľa šťastia. A poberiem sa domov. Už len letmo pozriem hore, ale niečo zazriem. Hviezda! A nie jedna, v pomaly rozplívajúcom sa opare oblakov na severovýchode sa ukázali hviezdičky, len slabo a matne ale predsa... A človek si len z úsmevom povie, „prišla noc, prišli hviezdy, taký kľud...“
Komentáre