my place of expresion

Len tak zrazu myšlienky zablúdia.

Mám velké štastie. Prečo? Pretože sa mi plnia všetky moje priania. Ako je to možné, to netuším, ale možno mám tam hore protekciu. Ale predsa rozmýšlam , či sa mi naozaj splnili všetky moje priania.
A tak ak to býva zvykom, myšlienky prešli do imaginárneho rozhovoru. Rozhovoru s jedným človekom.
"To musíš byť riadne štstný, ked sa ti plnia všetky želania."
"Ale, ja si želám len výnimočne. Len ked ide o niečo čo sám nemôžem ovplivniť. Ale hlavne vtady keď ma to napadne. "
"Aha?" Zamyslene odpovedal človek.
"No potom by som asi hrozne zlenivel, keby som si len všetko želal a nič nerobyl. A myslím,že potom by sa mi nežilo fajn."
Človek daléj hladel zamyslene, a ja rozmýšlam, "Počúval ma? Nepočúbval?" Zrazu sa strhol, a pozrel na mňa, "A prečo si teda neželáž mier a štastie na svete?"
Tak to my teda riadne dal. "Ehm... Prečo?" Naozaj som rozmýšlal prečo? Ved možno by sa to aj dalo. Ale nejak mi to nesedí. Už som chcel pár krát niečo povedať, no zarazil som sa...
Ale napokon som začal, "Vieš, je to síce pekné priania, ale kto vie ako by to potom s tím svetom vyzeralo..." A vtedy mi to v hlavičke zasvietilo. I ked som sám ešte nevedel čo, rozprával som.
"Keby som si prial aby bol na svete mier. Vieš koľko by to asi trvalo, muselo by to zmeniť milirdy ludí. Ked trvalo až dva roky, kým mi splnili môjho naj kamaráta. A to bol len jeden človek..." Do reči mi skočil človek.
"To nevadí, kolko by to trvalo, hlavne,že by sa to stalo."
"Máš, pravdu, to ma tiž napadlo."Chvýlu som sa odmlčal. "Poznáš Fantáziu, tú ríšu z Nekonečného príbehu? Prekrásna a mocná. No akonáhle deti prestali snívať, premenila sa v trosky... Keby som si želal, aby bol na zemi ten mier, zmnenil by som ju. Vytvoril by som nový svet. Svet ako tá Fantázia, akurát nie závyslí na snoch, ale na mojich želaniach. A to sa nedá aby som si potom želal každý jeden pochod sveta, jeden pohyb. A k tomu, jedinými slobodnými bytostami by ostali len ludia, ak by vôbec v tom mojom svete prežili..."