my place of expresion

Denielovy sa pred očami začali postupne zhmotňovať  obrysy a línie. Sadol si na posteli, rozrušený zo zlého sna. V jemnom rozptýlenom svetle jeho zrak konečne zaostril na útlu rozhádzanú kajutu , ktorá bola jeho dočasným príbytkom na lodi IS Posledná. Postavil sa, vybehol z kajuty a bežal do šerej chodby , osvetlenej rovnakým matným svetlom ako jeho kajuta. A zmizol v tme...
Pokojné ticho veľkej miestnosti vyhliadkovej haly narušil jemný šum automaticky otváraných dverí a kovový tlmený dupot ktorí sa náhle prihrnul do miestnosti. Prebehol celou miestnosťou  k náprotivnej stene a tu utíchol. Bola tu veľká vyhliadka nemo hladiaca na panorámu studeného a tmavého vesmíru posiateho hviezdami. A na strane sa chúlila tmavá planéta Zem, ukazujúc svoju nočnú tvár. Deniel si tam sadol, oprel sa o kovoví panel, pritúlil skrčené kolená k sebe a zo smútkom  sledoval ten obraz. Pomaly sa vyrovnával s tým že musí upustiť miesto kde konečne našiel svoj domov, ktorí onedlho spáli umierajúca hviezda. „Gaya, živá planéta! Ako môžeš nebojovať o svoj život. Slnko, ako môžeš tak neľútostne zabiť svoje dieťa, ktoré si miliardy rokov živil. Viem, všetko má svoj koniec, ale prečo tak skoro ... ? A znova blúdiť vesmírom...“ Deniel pritisol ruku na priehľadný materiál cez ktorí sledoval Zem a v kútiku oka sa mu zaleskla slza. Spoza horizontu Zeme vykukli prvé lúče . Jednou z najkrajších vecí, je vesmírny východ Slnka. Tak prenádherný a tak smutný zároveň bol v Denielovich očiach, pretože bol posledný.
Na palube IS Posledná sa jemné svetlo zostrilo a zosilnelo. Pre 4 485 362 ľudí sa začal nový deň...