my place of expresion

Svet je uzasne misto. A kolke je len v nom ludi. Ale preco sa nikto z nich nepozerie obcas tam hore? Preco chodia vsetci zo sklonenimi hlavami a kamennymi tvarami ? hmm... Ale mozno v tych vysokanskych budovach sa ludia usmievaju a pozeraju von oknom. Ved su o nico blisie ku hviezdam, ktore su tak krasne... A ktovie ci sa im to raz podari... ? No ale snazia sa stavat coraz vysie a visie budovi, tak mozno raz ano. A potom sa aj ja pojdem pozriet tam hore. Nastupim do vytahu, a na bocnej stene bude velke mnostvo tlacitok. Cela stena budu same tlacitka a na nich cisla a pismenka. A ja sa rovno naciahnem za tym najvissim.No ale bude tam vel tych tlacitok, no mozno nedociahnem az na to najvisie... Ale to nevadi, lebo ako v kazdom poriadnom vytahu tam bude ten vysoky pan co ho obsluhuje. Nakloni sa kumne a spyta sa, "Tak kam to bude mlady pam?" "Ku hviezdam!" Odpoviem mu z nadsenim. Vysoky pan sa na mna zosiroka usmeje, vystrie sa, naciahne sa rukov uplne k tomu poslednemu tlavitku tesne pod stropom vytahu a stlaci ho. Dvere sa zatvoria a vytah zacne stupat. Cisla na velkom displeji nad dverami za zacnu menit : " 1... , 2... , 3... , 4..." najprv pomaly, potom rychlajsie a rychlejsie.A na stene vytahu oproti dveram bude velikanske okno. A cez toto okno bude vydno von. A ako bude stupat, mesto sa bude zmensovat a zmesovat. Juu! a su tu oblaky. Slnko bude akurat zapadat, oblaky budu nadherne sfarbene... A ako tak budeme dalej stupat, Slnko zapadne a okolo nastane noc. Vsade vonku bude tma, len vo vytahu budu svietit svetla.Pomaly sa aj zem bude vzdalovat, a mi budeme stupat stale dalje k vyssim a vyssim poschodiam. A v tedy sa tak zarazim, pozriam na toho pana co obsluhuje vytah,a spytam sa, "Uz sme presli nebo? Lebo som ho nikde nevidel." Ten pan sa len zosiroka usmeje a po chvili povie. "A ty ho nevidis? Ja ho vydavam kazdy den a to aj dolu v uliciach..." No co to len povedal, aku zvlastnu vec, zamyslim sa... "CinK!" Zazvoni vytah a vysoky pan povie, nech sa paci, mozes vystupit sme na mieste a ja ani nebudem mat sancu sa spytat co tym myslel. Vystupim z vitahu na do velikanskej chodby, a nebude tu vela ludi, lebo vsetci budu tam dole zaneprazdneny a nebudu mat cas sa sem hore ist pozriet... Zo ztropu bude vysiet velka tabula,z napisom: "Vyhliadkovi mostik ku hviezdam." A za nim sipka ukazujuca smer. Tak budem kracat tou chodbou, az pridem k velim sklenenym dveram, nebude vsak cez na vydno lebo tam budu tmave skal. Na boku bude stol a za nim bude sediet vysmieta pani. Postavi sa a prajde ku mne. "Ahoj. Ja som sprievodkina po tomto poschodi, prisiel si sa pozriet na hviezdy?" Ja jemne prikivnem. "Vyborne! Tak podme na to..." zvola a naciahne sa na stvol. "Preco cez to skol nieje vydno von." Spytam sa neisto. Sprievodkina sa ku mne znova obrati s akymisi podivnymi okuliarmi v ruke, uzmeje sa este viac a povie."To preto, lebo hviezdy svietia moc silno.Preto ti teraz davam aj tieto okuliare,aby si sa mohol na ne ist pozriet." Potom my poda okuliare, prejde k dveram a otori ich. Ja si ich nasadim a prejdem k dveram tiez. "Tak len do toho" Povie mi ta mila spriavodkina. Spravim par krokov a zrazu som na velkom balkone a aj cez okuliare ktore budem mat na ociach ma oslepi jasne biele svetlo. No po chvili sa pre domnou ziavia obrisi velkych ziariacich priesvytnych krystalov. Budu ich cele tisicky... No jede sa bude vznasat tesne nad balkonom. Tak k nemu pomaly z obdivom prejdem. Bude sa pomali otacat a ja naciahnem svoju ruku a po prvy krat v mojom zivote sa dotknem hvizdy.