Už mám niekedy pocit ,že som sa fakt zbláznil. Asi by som potreboval psychológa :) Ale poďme už k tomu ,čo som to dnes večer ,v danej chvíli posplietal na papier.
Kde ste kto? hmm...
Úplne bez motivácie. Môžem sedieť a čumieť niekam do blba aj celé hodiny. Tak prázdny pocit. Ešte šťastie ,že nejaká časť mňa tam vnútri žije. Že ako-tak rozmýšľam . Tlačí ma, drží ma pri živote. Som akýsi bezduchý. Pred chvíľou plný energie, síce som bol ako lev v klietke (zatvorený vo svojej izbe). A teraz? Hrozný, zožierajúci, modrý, trasúci, dutý cit. „No tak! Už prestaň!“ Hovorí mi moje vnútro. No tvár stále akási kamenná, zúbožená. „Poďme!“ Nevníma nič, všetko len tak duto, povrchne, druhorade...
Už sa preberám... Síce niesom šťastný, ale hlavne že znova som. Aké krásne je dýchať.
Tak a posúďte? Niesom psychický chorí? Náladovosť ma chytá v poslednom čase a tak pod. Tak teda to bol pokus o reprodukciu mojich pocitov. Čo viac dodať. Ach jaj, ja sa v sebe nevyznám. Vie niekto pomôcť? Ja žijem iba snom, no mŕtvy som životom.
A ešte báseň ,ktorá pri tom vznikla ,len ešte premýšľam nad názvom.
úsmev, tak pekný
nemusí byť šťastný
ale vždy má hĺbku
smiech je hlasný
dýchať,
čo to znamená
je to život ?
je to premena ?
byť uvolnený
užívať si svet
dýchať
väčšej krásy niet
cítim sa znova
vonia zase svet
život rastie
mne chutí med
och, tak sladučký
za svetlom mesiaca
naťahujem rúčky
prázdnota sa stráca
temnotu bielu
nahrádzajú tmavé svetlá
tichá predzvesť
opäť ma stretla.
eny
Komentáre
chutne